W-knižnica Váš zdroj informácií

Inteligencia psov

Podľa definície psychológov je inteligencia súborom špecifických predpokladov jedinca umožňujúcich mu úspešne sa vyrovnať s novými životnými podmienkami a riešiť situácie, v ktorých nemôže použiť návykové správanie.

Túto definíciu môžeme použiť i pre iné živočíšne druhy; poopraviť by sme však mali poslednú časť definície o návykovom správaní. Sú to totiž práve návyky, naučený spôsob reagovania, skúsenosť, ktorú jedinec nadobudol pod vplyvom prostredia, ktorému bol vystavený to všetko mu umožňuje, aby sa správal úspešne v nových podmienkach. I zvieratá sa v živote musia neustále vyrovnávať s najrôznejšími situáciami, ktoré vyžadujú okamžité rozhodovanie: nenápadne sa vzdialiť z neprehľadnej situácie, ostať na mieste alebo zaútočiť, uchádzať sa o partnerku, nasledovať skupinu, poslúchnuť. Každý živočíšny druh má svoje vlastné jedinečné podnetové pole (napríklad pes vidí vo dne horšie ako človek, ale vidí lepšie za šera, i rozsah sluchu má väčší,  jeho čuchový svet si nedokážeme ani predstaviť napriek tomu, že ho využívame na  plnenie rozmanitých úloh), má i špecifické stereotypné scenáre, ktorými jeho príslušníci odpovedajú na meniace sa podmienky prostredia.

Inteligenciou sa potom nazýva schopnosť, ktorá im pomáha využiť získané skúsenosti pri riešení nových situácií, v ktorých sa ocitli.

Hoci výskumníci v oblasti správania sa zvierat už vyvinuli celý rad metód a prístupov, ktorými inteligenciu zvierat a ich poznávacie schopnosti študujú, stále sme ďaleko od skutočného pochopenia špecifických čŕt mentálnych procesov človeka a a iných živých tvorov napriek tomu, že prvá vedecká kniha, zaoberajúca sa inteligenciou zvierat, bola zverejnená pred takmer 250 rokmi. Adaptačné správanie vychádza z rôznych foriem učenia sa spolu s vrodenými prejavmi správania. Známe pokusy I.P. Pavlova na psoch priniesli zásadné poznatky o klasic-kom podmieňovaní, jednej z foriem učenia sa. Najjednoduchšou formou učenia sa je tzv. habituácia, neasociačné učenie sa, pri ktorom sa pes naučí neodpovedať na opakujúci sa podnet, ktorý preň nie je významný, neprináša mu nič príjemné či nepríjemné (napríklad zvuk chladničky v byte). Plne habituovaný pes na takýto podnet neodpovedá, aj keď sa mu vystaví po dlhom čase. Každý pes si v domácnosti svojho majiteľa zvyká na priestor, ľudí, zvuky a jeho prvotná reakcia (napríklad štekanie alebo únik z miestnosti) sa postupne vytráca.

Pri asociačnom učení sa správanie psa mení v dôsledku jednej udalosti, ktorá je spojená s inou. Asociačné učenie zahrňuje klasické (pavlovovské) podmieňovanie a tzv. operantné (alebo operačné) podmieňovanie. Pri klasickom podmieňovaní pes spája dva podnety (nepodmienený – potravu alebo bolesť  a podmienený, pôvodne neutrálny – napr. zvuk, rozsvietenie žiarovky) a po ich opakovanom predložení po sebe sa objavuje podmienená odpoveď (slinenie po samotnom rozsvietení žiarovky, i bez predloženia potravy, ktorá pôvodne slinenie vyvolala). Experimentálne techniky umožňujú skúmať, ako sa zvieratá naučia, že jeden podnet signalizuje druhý alebo naopak, že jeden podnet predpovedá, že sa druhý neobjaví. Ukázalo sa, že intenzitu podmienenej odpovede určuje intenzita, poradie a časovanie nepodmieneného a podmieneného podnetu. Najefektívnejšie učenie psov nastalo, ak sa nepodmienený podnet objavil pol sekundy pred podmieneným. Druhou formou asociačného učenia sa je inštrumentálne učenie sa, formou pokus a omyl – ak sa napríklad zviera naučí otvoriť západku a dostať sa von z ohrady, môže voľne skúšať rozličné odpovede a samotne nájsť tú správnu. Pri opakovaní tejto situácie sa skracuje čas, v ktorom zviera problém vyrieši a získa tak odmenu – voľnosť a potravu, ktorú z ohrady videlo. Majitelia psov, ktorí sa naučia utiecť z výbehu, o tom vedia svoje. Túto formu učenia sa po pokusoch s mačkami popísal americký psychológ Thorndike začiatkom 20. storočia, približne v čase, keď Pavlov študoval podmienené reflexy psov. 

Niektorí autori zahŕňajú pod tento pojem aj operantné učenie, ktoré nastáva vtedy, keď pes spája správanie s jeho dôsledkom – príjemným alebo nepríjemným (s odmenou alebo trestom). Experimentálne túto oblasť učenia rozvinul psychológ Skinner. Inštrumentálne a operantné učenie sa v niektorých detailoch odlišuje, napr. operantné učenie sa neobsahuje prvok pokus -omyl. Skinner zaviedol tiež pojmy odmena a trest, ktoré vyja-

Inteligencia psov

až sa vytratí. Tieto metódy sú vlastne metódami štúdia inteligencie zvierat. Operantné učenie sa podlieha niekoľkým zákonom, najznámejší z nich je zákon účinku. 

Thorndike i Pavlov formulovali základné myšlienky, že totiž učenie sa zahŕňa tvorbu spojenia medzi podnetom a odpoveďou. Učenie sa je neustálym vytváraním  a vytesňovaním týchto spojení v mozgu. Takto fungujú všetky formy učenia. Pojem inteligencia sa pripisuje schopnosti tvoriť tieto spojenia v mozgu (Rezhnikova, 2007). Poznatky o učení sa sú základom každého výcviku psov, s pavlovovským podmieňovaním sa každý z nás v súžití so psami stretáva denne. Metódy, ktoré vychádzajú zo znalostí 0 operantnom učení sa tiež využívame pri tréningu ako je i dog dancing, agility, ale i nácviku potrebného pre bezkonfliktný život príklad chovancov zoologických záhrad. Tieto techniky, známe z humánnej psychológie, sa u zvierat začali využívať od 70. rokov 20. storočia a pomáhajú nám naprávať chyby majiteľov v zaobchádzaní so psami, problémy, ktoré vznikajú z tesného nažívania ľudí a zvierat postmodernej, vo vysokom stupni  urbanizovanej spoločnosti. Správanie zvierat nám ukazuje, že neustále používajú pamäť; s procesmi učenia sa je neoddeliteľne spojená. Štúdium pamäti sa snaží objasniť, ako informácie, ktoré zviera získalo (čo sa naučilo) v určitom čase, ovplyvňujú jeho neskoršie správanie. Sleduje tiež, ako sa informácie ukladajú a vybavujú z pamäti. Napríklad šelmy, ku ktorým patrí i pes, musia preskúmať, porozumieť a zapamätať si charakteristiky prostredia, v ktorom žijú, ale musia zistiť aj to, ako sa správajú iné zvieratá, ich potenciálna korisť. Dosiaľ nevieme, ako živé organizmy vnímajú svet okolo seba, či sú schopné pracovať s akýmisi vnútornými predstavami podnetov, ktoré dostali už skôr, alebo či reagujú iba na práve prezentovaný reálny stimul (napríklad nebezpečenstvo alebo potravu). S istou dávkou antropomorfizmu predpokladáme, že pes, ktorý sa vracia k miestu, kde pred hodinami či dňami zahrabal kosť, „pracuje“ s akousi „ideou“ či „predstavou“ tejto kosti. Veď ju po zahrabaní už nevidel ani nečuchal, ale vie ju nájsť i po mnohých hodinách. Pri tomto štúdiu svetová veda získala poznatky o kapacite učenia sa či poznávacích schopnostiach najprv u človeka a tie potom aplikovala na zvieratá. 

Pojem inteligencia má veľmi hmlisté hranice, je však isté, že sila ľudskej pamäte a inteligencia nie sú v žiadnom tesnom vzťahu. To isté platí i v ríši zvierat.

Autor: Prof. MVDr. Eva Baranyiová, CSc.
Zdroj: časopis Náš pes